PKK gestujúci v Iraku: krok k mieru alebo ilúzii?

PKK gestujúci v Iraku: krok k mieru alebo ilúzii?

Nordirak, Irak - Konflikt nad Kurdmi v Turecku zostáva v medzinárodnej politike ústrednou témou. Politológ a viceprezident ľavice, Van Aken, nedávno komentoval Deutschlandfunk k kurdskému hnutiu a jeho dôležitej potrebe medzinárodného uznania ako mierových síl. Obzvlášť je pozoruhodné, že v súčasnosti je v severnom Iraku a zúčastňuje sa obradu, že bojovník PKK (pracovná strana Kurdistan) chce odovzdať svoje zbrane po tom, čo organizácia pred dvoma mesiacmi oznámila svoje sebaolúvanie a koniec ozbrojeného boja. Napriek týmto významným krokom však federálna vláda dodržiava klasifikáciu PKK ako teroristickej organizácie. Podľa súčasnej správy o ústavnej ochrane je PKK považovaný za najväčšiu organizáciu v oblasti zahraničného extrémizmu v Nemecku s približne 15 000 sledovateľmi.

Ale čo je vlastne za konfliktom? PKK od roku 1984 bojuje za autonómiu okolo 12 miliónov Kurdov. Od roku 1984 zomrelo viac ako 45 000 ľudí a milióny bolo vylúčených. Konflikt má hlboké korene a opakovane ho znovu prepadol medzinárodným vývojom, ako je vojna v Iraku a pokrok ISIS. Kurdovia predstavujú najväčšiu etnickú menšinu v krajine a žijú v regióne po stáročia bez toho, aby sa s nimi zaobchádzalo komplexne alebo autonómne. Najmä po prvej svetovej vojne Kurdovia dočasne dostali právo na sebaurčenie, ktoré v roku 1923 zrušil zmluva Lausanne.

Úloha PKK

zakladanie PKK v roku 1978 Abdullahom Öcalanom znamenalo zlom v kurdskom boji. Organizácia pôvodne sledovala cieľ vybudovať svoj vlastný kurdský štát. PKK sa však vzdal tohto cieľa už v roku 1993 a snažil sa predovšetkým o kultúrnu autonómiu. V súčasnosti Öcalan, ktorý je vo väzbe v Turecku od roku 1999, vyzýva na politické riešenie konfliktu a bezplatné odpočet bojovníkov PKK z Turecka.

Globálny a národný tlak na PKK sa v priebehu rokov zmenil. Medzinárodná podpora kurdských síl v Iraku a Sýrii posilnila svoju úlohu faktora stability v regióne. Zároveň je konflikt v Turecku poznačený etnickou polarizáciou a nacionalizmom, ktorý situácia iba komplikovala. Pre mnohých Kurdov sa PKK stala politickou silou, ktorá sa tiež stala regionálnou dôležitosťou. Zostáva zistiť, či je skutočný mierový proces - prípadne podporovaný medzinárodnými aktérmi a ich tlak na tureckú vládu - v skutočnosti na dosah.

Kam ide cesta?

Budúci rozvoj zjavne závisí od ochoty tureckej vlády uznať autonómne úsilie Kurdov. AKP aj opozičné strany doteraz odmietajú takéto nároky na autonómiu a považujú za hrozbu pre národnú jednotu. Udržateľné riešenie by bolo možné iba vtedy, ak je PKK zahrnutá do rokovacej tabuľky.

Zvýšenie vojenských aktivít a rétorika minulosti zaisťuje malý optimizmus. PKK už v minulosti poklepal na mierové procesy, ktoré však zlyhali po tom, čo sa vojenské útoky a politické represie vrátili do programu. Silná vôľa odzbrojiť a nájsť spoločnú cestu sa zdá byť nevyhnutná ako kedykoľvek predtým - pre mier a budúcnosť, v ktorej sú Kurdovia konečne počuť.

Otázka zostáva, či budeme v blízkej budúcnosti svedkami obrat, ktorý uznáva obidva práva Kurdov v Turecku a môže ponúknuť inkluzívne mierové riešenie pre desaťročia konfliktu. Čas ukáže, či súčasné politické otrasy ponúka šancu alebo či staré vzory opäť majú politickú scénu.